22 minút čítania 30 sep 2020
Daňové a právne novinky 7-9/2020

Daňové a právne novinky 7-9/2020

Autor: Richard Panek

partner oddelenia daňového poradenstva EY na Slovensku

Absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave, certifikovaný slovenský daňový poradca, podpredseda Daňovej komisie Americkej obchodnej komory v SR a člen metodickej komisie SKDP

22 minút čítania 30 sep 2020
Related topics Daňové poradenstvo

Novela Zákonníka práce upravujúca vysielanie zamestnancov

O novele Zákonníka práce súvisiacej s vysielaním zamestnancov („novela“) sme vás informovali už v minuloročnom vydaní Tax and Legal News. Novela vstúpila do účinnosti dňa 30. 07. 2020 a priniesla niekoľko významných zmien v oblasti vysielania zamestnancov. Obsah týchto zmien vám pripomenieme aj v tomto článku. Navyše uvedieme aj kontrolný zoznam otázok na preverenie plnenia vašich povinností z pozície vysielajúceho alebo prijímajúceho zamestnávateľa.

Novela Zákonníka práce upravujúca vysielanie zamestnancov

Zmeny právnej úpravy

Novela zmenila a doplnila nielen ustanovenia Zákonníka práce, ale aj zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb v platnom znení („zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov“). Primárnym dôvodom bola zmena Smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ 957/2018/ EÚ, ktorá upravuje vysielanie zamestnancov, a jej následná transpozícia do slovenského právneho poriadku. Novela priniesla v tejto oblasti mnoho noviniek, ktorých hlavným cieľom bolo zvýšiť ochranu vyslaných zamestnancov.

Jednou z najdôležitejších zmien je rozlišovanie medzi tzv. krátkodobým a dlhodobým vyslaním:

  • Krátkodobé vyslanie je definované ako cezhraničné vykonávanie pracovných činností, ktoré nepresiahne 12, v odôvodnených prípadoch 18 mesiacov. Pri krátkodobých vyslaniach sa uplatňuje primárne tvrdé jadro Zákonníka práce upravené v § 5 ods. 2 (t. j. dĺžka pracovného času a dovolenky, minimálne mzdové nároky a pod.).
  • Dlhodobé vyslanie predpokladá presiahnutie vyššie uvedeného časového úseku. Pri dlhodobých vyslaniach sa uplatňuje takmer celý Zákonník práce (s výnimkou špecifických ustanovení upravujúcich napr. vznik a ukončenie pracovného vzťahu alebo zákaz konkurenčnej činnosti zamestnanca). 
  • Ďalšou významnou zmenou je aj rozšírenie tzv. tvrdého jadra. Podľa pôvodnej pracovnoprávnej úpravy ustanovenia tvrdého jadra zahŕňali najmä pravidlá regulujúce pracovný čas vyslaných zamestnancov a ich odmeňovanie (napr. maximálny pracovný čas, nárok na dovolenku alebo minimálnu mzdu). 

Novela tvrdé jadro rozšírila o podmienky ubytovania, ktoré zamestnávateľ poskytuje zamestnancom, a náhradu cestovných výdavkov, výdavkov za ubytovanie a stravné pri pracovnej ceste do obvyklého miesta výkonu práce na území SR. Odo dňa nadobudnutia účinnosti novely je teda zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca (tzv. hosťujúci zamestnávateľ) na výkon práce na územie SR povinný zohľadniť novelizovanú právnu úpravu a poskytnúť takémuto zamestnancovi vyššie uvedené náhrady.

Pomerne zaujímavé je aj spresnenie ďalšej z podmienok tvrdého jadra, ktorá po novom upravuje pracovné podmienky tehotných žien, dojčiacich žien, matiek do konca deviateho mesiaca po pôrode a mladistvých zamestnancov. Hosťujúci zamestnávateľ je povinný vo vzťahu k takýmto vyslaným zamestnancom postupovať podľa slovenských právnych predpisov.

K úprave došlo aj v rámci konceptu odmeňovania, ktorého hlavným cieľom bolo zaručiť vyslaným zamestnancom rovnaké pravidlá odmeňovania, aké majú slovenskí zamestnanci. Vyslanému zamestnancovi tak v súčasnosti prislúchajú aj všetky odmeny či príplatky za prácu vo sviatok, mzdové zvýhodnenie za prácu počas víkendu, mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu či mzdovú kompenzáciu za sťažený výkon práce.

Pozornosť je potrebné upriamiť aj na nový inštitút, tzv. reťazené vyslanie. Ten ustanovuje, že pri nahradení vyslaného zamestnanca iným vyslaným zamestnancom, ktorý by mal vykonávať rovnaké pracovné činnosti (najmä rovnaký popis práce a miesto výkonu práce), sa na účely posúdenia dĺžky vyslania zahŕňa aj doba vyslania predchádzajúceho zamestnanca.

Praktické dôsledky a kontrolný zoznam vašich povinností

Vysielajúci a prijímajúci zamestnávateľ majú v súvislosti s vysielaním zamestnancov niekoľko pracovnoprávnych a administratívnych povinností, ktoré vyplývajú zo Zákonníka práce, ako aj zo zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov, prípadne aj zo zahraničnej právnej úpravy. Ako pomôcka na preverenie vašich hlavných povinností môžu poslúžiť nasledovné otázky:

Domáci vysielajúci zamestnávateľ:
  • Došlo k uzavretiu písomnej dohody o vyslaní so zamestnancom pred jeho vyslaním? Spĺňa takáto dohoda všetky podstatné náležitosti (deň začatia a skončenia vyslania, druh práce počas vyslania, miesto výkonu práce počas vyslania, mzdové podmienky počas vyslania)?   
  • V prípade dočasného pridelenia obsahuje písomná dohoda o dočasnom pridelení všetky podstatné náležitosti (názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň vzniku a dobu dočasného pridelenia, druh a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia)? 
  • Zistili ste všetky povinnosti v štáte vyslania?
  • Došlo z vašej strany k informovaniu zamestnanca o pracovných podmienkach v štáte vyslania? 
  • Splnili ste si všetky ohlasovacie povinnosti a uchovávate všetky potrebné podklady v krajine vyslania?
  • Ste v prípade vyzvania schopný poskytnúť Národnému inšpektorátu práce („NIP“) alebo inšpektorátu práce príslušné podklady a informácie súvisiace s vyslaním? 
Domáci prijímajúci zamestnávateľ:
  • Viete v prípade výzvy NIP poskytnúť všetky potrebné informácie? 
  • Ak ste príjemca služby: Dostali ste od hosťujúceho zamestnávateľa potvrdenie o tom, že vyplatil hosťujúcim zamestnancom ich splatnú mzdu? 
  • Ak ste užívateľský zamestnávateľ: Informovali ste hosťujúceho zamestnávateľa o pracovných podmienkach vrátane mzdových podmienok a podmienkach zamestnávania porovnateľného zamestnanca, ktoré sa u vás uplatňujú?

Zahraničný zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca do SR:

  • Uchovávate v mieste výkonu práce počas vyslania príslušné dokumenty, ako pracovnú zmluvu, evidenciu pracovného času tohto zamestnanca a doklady o mzde vyplatenej vyslanému zamestnancovi za prácu vykonanú počas vyslania? 
  • Určili ste si kontaktnú osobu v SR poverenú na doručovanie písomností a poskytovanie informácií NIP a inšpektorátu práce? 
  • Oznámili ste najneskôr v deň vyslania NIP potrebné údaje, vrátane informácie o nahradení vyslaného zamestnanca iným zamestnancom? 
  • V prípade zmeny uvedených údajov ste bezodkladne oznámili túto skutočnosť NIP?

Pravidlá, ktoré novela priniesla, je nutné uplatňovať od 30. 07. 2020. Pri určení dĺžky vyslania, a teda definovaní, či ide o krátkodobé alebo dlhodobé vyslanie, sa vyslanie začaté pred 30. 07. 2020 považuje za začaté týmto dňom (30. 07. 2020). V zmysle smernice mali aj ostatné členské štáty EÚ zaviesť dané zmeny do termínu 30. 07. 2020. Z tohto dôvodu dôrazne odporúčame slovenským zamestnávateľom vysielajúcim svojich zamestnancov do iných členských štátov EÚ, aby preskúmali príplatky alebo iné formy odmien a pracovné podmienky, na ktoré vznikne týmto zamestnancom v inej krajine nárok. V súvislosti s dlhodobým vyslaním odporúčame tiež zvážiť ďalšie pracovnoprávne dôsledky. V prípade záujmu o asistenciu súvisiacu s vyslaním vašich zamestnancov vám radi pomôžeme.

V prípade, ak by ste mali záujem o konzultáciu v tejto oblasti alebo ak by ste mali akúkoľvek inú požiadavku týkajúcu sa pracovnoprávnych vzťahov, prosím, neváhajte nás kontaktovať.

Katarína Cangárová
email
+421 910 820 203

[1] Zákon č. 307/2019, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

  • Daň z príjmov právnických a fyzických osôb

    Rozsudok Najvyššieho súdu SR (10Sžfk/19/2019) týkajúci sa uznateľnosti daňových výdavkov pri ukončení zmluvných vzťahov formou dohody

    Rozsudok Najvyššieho súdu SR (10Sžfk/19/2019) týkajúci sa uznateľnosti daňových výdavkov pri ukončení zmluvných vzťahov formou dohody

    Úvod

    Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) vydal v máji tohto roku zaujímavý rozsudok2 , ktorý sa zaoberal podmienkami uznateľnosti daňových výdavkov vzniknutých pri ukončení obchodnej spolupráce. Pôvodne bolo medzi daňovníkom a treťou stranou (dodávateľom) v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby dohodnuté plnenie (digitalizácia dokumentov daňovníka), ktoré sa malo vykonať v troch etapách. V priebehu realizácie prvej etapy sa však zmenili prevádzkové potreby daňovníka a následne došlo na podnet daňovníka k ukončeniu existujúceho zmluvného vzťahu uzatvorením Dohody o ukončení zmluvy o poskytnutí služby. Daňovník teda nepristúpil k odstúpeniu alebo vypovedaniu zmluvy, ale zmluvné strany sa vzájomne dohodli na úprave (ukončení) ich existujúceho záväzkového vzťahu. V zmysle predmetnej dohody sa daňovník zaviazal dodávateľovi uhradiť jednak (i) cenu za čiastkové plnenie prvej etapy, ako aj (ii) zvýšené náklady dodávateľa (v dôsledku Dohody o ukončení zmluvy o poskytnutí služby).

    Spornou otázkou bola práve daňová uznateľnosť nákladov daňovníka, ktoré boli označované ako „zvýšené“, resp. viacnáklady, keďže mali vzniknúť v dôsledku Dohody o ukončení zmluvy o poskytnutí služby. Správca dane zvýšené náklady neuznal ako daňové výdavky. Odvolanie daňovníka proti prvoinštančnému rozhodnutiu správcu dane nebolo úspešné. V konaní na krajskom súde bol však daňovník úspešný a predmetné rozhodnutie správcu dane, potvrdené Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, bolo krajským súdom zrušené pre nesprávne právne posúdenie veci. Kasačná sťažnosť voči rozhodnutiu krajského súdu bola na NS SR zamietnutá. NS SR sa stotožnil so závermi krajského súdu a taktiež konštatoval, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

    K argumentom správneho orgánu

    Správca dane vo svojej argumentácii vyhodnotil novovzniknutý záväzok daňovníka ako dobrovoľný, keďže ho mal na seba prevziať nad rámec toho, čo bol pôvodne v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby povinný plniť. Práve z dôvodu dobrovoľnosti preto správca dane neuznal vecnú súvislosť daných nákladov s dosahovaním, zabezpečením a udržaním príjmov, t. j. splnením jednej zo základných podmienok uznateľnosti daňových výdavkov.
    Správca dane ďalej konštatoval, že spôsob ukončenia zmluvného vzťahu nerobí výdavok daňovým a daňovým ho robí až ekonomická výhoda, ktorú daňový subjekt získa tým, že tento výdavok má potenciál napomáhať prinášanie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov. Táto podmienka nemala byť v danom prípade splnená.

    Záverom správca dane dodal, že uzatvorením Dohody o ukončení sa mal daňovník z vlastnej vôle dostať do nevýhodného stavu, keď prevzal povinnosť plniť záväzok, ktorý nebol dojednaný v pôvodnej zmluve o poskytnutí služby.

    Argumentácia krajského a Najvyššieho súdu

    Krajský súd sa nestotožnil so záverom správcu dane, že opodstatnené záväzky sú len tie, ktoré boli dojednané v pôvodnej Zmluve o poskytnutí služby. Rozhodnutie správcu dane zrušil s odôvodnením, že viacnáklady predstavovali výdavok na zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka. Dodal, že viacnáklady sú cenou za čiastočnú digitalizáciu dokumentov, ktoré daňovník prevzal a použil na svoje podnikanie, čím je splnené kritérium vecnosti výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

    Na základe uvedeného dospel k záveru, že viacnáklady vznikli v dôsledku zmeny obsahu Zmluvy o poskytnutí služby takým spôsobom, že sa zúžil rozsah plnenia z pôvodne dohodnutých troch etáp na čiastočné plnenie prvej etapy. Viacnáklady teda vznikli v súvislosti so Zmluvou o poskytnutí služby, ako aj s Dohodou o ukončení zmluvy a tvorili cenu čiastočnej digitalizácie dokumentov daňovníka v rámci prvej etapy.

    Dodal, že daňovník nemohol dosiahnuť minimalizáciu nákladov v čo najväčšej možnej miere inak ako uzatvorením Dohody o ukončení zmluvy s tým, že výpoveď Zmluvy o poskytnutí služby žalobcom by bola spojená s ďalšími zbytočnými a neprimeranými nákladmi na strane žalobcu.

    Aj podľa názoru Najvyššieho súdu mohli zmluvné strany v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti záväzky medzi sebou kedykoľvek ľubovoľne meniť vzájomnou dohodou, čo nakoniec aj spravili Dohodou o ukončení zmluvy z dôvodu, že sa rozhodli zmluvu predčasne ukončiť a upraviť vzájomné práva a povinnosti s tým spojené. NS SR sa ďalej stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že viacnáklady boli cenou čiastočnej digitalizácie dokumentov žalobcu, ktoré ten prevzal a použil na svoje podnikanie, čím naplnil kritérium vecnosti tohto výdavku, keďže slúžil na zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu.

    NS SR taktiež odkázal na svoj rozsudok sp. zn. 1Sžf/91/2016, ktorý vymedzil podmienky uznateľnosti daňového výdavku podľa zákona o dani z príjmov nasledovne: „Pre daňovú uznateľnosť výdavku sa vyžaduje, aby bol výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (podmienka vecnosti), musí byť zaúčtovaný v účtovníctve alebo v evidencii daňovníka (podmienka zaevidovania) a jeho vynaloženie musí byť daňovníkom riadne preukázané (podmienka preukaznosti). Ak zákon o dani z príjmov stanovuje limity pre daňové výdavky inak, potom je na posúdenie daňového výdavku nevyhnutné aj posúdenie tohto obmedzenia alebo súvisiacich podmienok.“

    V tohtoročnom prípade bola sporná len podmienka vecnosti, ktorá sa vo všeobecnosti považuje za splnenú, ak sa riadne zaúčtovaný výdavok slúžiaci na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov realizoval v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu. Pre rozhodnutie Najvyššieho súdu bol dôležitý predovšetkým fakt, že daňové orgány nijako nespochybnili naplnenie podmienok uznateľnosti daňového výdavku. Konštatovania správcu dane týkajúce sa nevýhodnosti uzatvorenej Dohody, resp. prenášania podnikateľského rizika z dodávateľa na žalobcu považoval NS SR v danej veci za bezpredmetné.

    Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská, preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a kasačnú žalobu zamietol.

    Implikácie do praxe

    Tento rozsudok možno vnímať ako ďalší pozitívny posun v oblasti výkladu posudzovania daňových výdavkov. Krajský, ako aj Najvyšší súd sa vysporiadali s právnou argumentáciou daňových výdavkov v zmysle § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov a prinášajú nové svetlo do rozhodovacej praxe v prípadoch úpravy existujúcich záväzkových vzťahov a nákladov súvisiacich s ich ukončením.

    Máte akékoľvek ďalšie otázky k tejto téme? Neváhajte ma kontaktovať.

    Peter Feiler
    email
    +421 910 820 348

    [2] sp. zn. 10Sžfk/19/2019

  • Daň z pridanej hodnoty

    Rozsudok Najvyššieho súdu SR (10Sžfk/19/2019) týkajúci sa uznateľnosti daňových výdavkov pri ukončení zmluvných vzťahov formou dohody

    Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-276/18 KrakVet Marek Batko sp.k.

    Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) vydal v júni rozsudok vo veci C-276/18 KrakVet Marek Batko sp.k. (KrakVet). Napriek tomu, že v posudzovanom prípade išlo o zásielkový predaj tovaru na diaľku konečným zákazníkom, SD EÚ v tomto rozhodnutí prvýkrát stanovil kritériá na určenie, na koho účet sa vykonáva preprava tovaru, ktoré sú podľa nášho názoru rovnako aplikovateľné aj na štandardné cezhraničné dodávky tovaru v rámci EÚ.

    Situácia

    KrakVet, poľská spoločnosť, predávala výrobky pre zvieratá konečným spotrebiteľom prostredníctvom svojej internetovej stránky s maďarskou doménou. Spoločnosť KrakVet svojim zákazníkom ponúkala možnosť zakúpiť si krmivo pre zvieratá bez prepravy, pričom zákazník mal možnosť uzavrieť zmluvu na účely prepravy priamo s prepravnou spoločnosťou.

    Pokiaľ išlo o zabezpečenie prepravy, zákazníci mali na výber z troch možností: i) vyzdvihnúť si výrobky priamo v sklade, ii) využiť odporúčanú prepravnú spoločnosť alebo iii) vybrať si iného ako odporúčaného prepravcu. V prejednávanom prípade si maďarský zákazník zvolil odporúčaného prepravcu a zaplatil jednu sumu, ktorá zahŕňala odplatu za tovar a prepravu. Dodávateľ okrem iného ponúkal aj zľavu z celkovej ceny, ktorú odberateľ mohol získať pri nákupe nad vopred určené množstvo tovaru. Spoločnosť KrakVet zabezpečila záležitosti týkajúce sa prepravy priamo s prepravcom, bez zapojenia odberateľa. Cieľom takéhoto obchodného nastavenia bol zámer vyhnúť sa zásielkovému predaju, pri ktorom je tovar prepravený alebo odoslaný „dodávateľom alebo na jeho účet“. V prípade, ak by išlo o zásielkový predaj, spoločnosť KrakVet by bola povinná aplikovať maďarskú DPH vo výške 27 % a nemohla by uplatniť nižšiu, poľskú DPH vo výške 8 %.

    Poľský daňový úrad vydal v tejto veci predbežné daňové rozhodnutie týkajúce sa sadzby DPH a k rovnakému záveru dospel aj pri daňovej kontrole. Na základe oboch dokumentov bola spoločnosť KrakVet povinná zaplatiť poľskú DPH, pretože miesto dodania tovaru bolo v Poľsku. S týmto vyjadrením však nesúhlasili maďarské daňové úrady a uložili dodávateľovi povinnosť zaplatiť daň a súvisiace sankcie v Maďarsku.

    Maďarský správny súd sa obrátil na SD EÚ s niekoľkými otázkami týkajúcimi sa výkladu pojmu „tovar je odoslaný alebo prepravený dodávateľom alebo na jeho účet“ a zároveň, či je v danom výraze zahrnutá aj možnosť, kedy odberateľ uzavrie zmluvu s odporúčaným prepravcom, pričom ďalej prepravu aktívne zastrešujú dodávateľ a prepravca, bez zapojenia zákazníka.

    Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

    SD EÚ v tejto súvislosti konštatoval, že je dôležité, kto v skutočnosti rozhoduje o celkovom priebehu a organizácii prepravy. V prípade, ak bol tovar prepravený alebo odoslaný na základe pokynov dodávateľa, podľa rozhodnutia SD EÚ by preprava mala byť uskutočnená na jeho účet.

    Aby bolo možné určiť, na koho účet koná dopravca, sú podľa SD EÚ dôležité aj zmluvné podmienky, tie však nie vždy odrážajú hospodársku realitu transakcie. Podstatné je, kto skutočne rozhoduje o tom, ako má byť tovar odoslaný alebo prepravený.

    Na základe vyššie uvedeného dospel SD EÚ k záveru, že pri stanovení, na koho účet bola preprava vykonaná, je dôležité brať do úvahy nasledujúce skutočnosti:

    a) Význam dopravy pre danú transakciu

    Ak dodávateľ dodáva tovar v inom členskom štáte EÚ, dá sa predpokladať, že organizovanie dopravy bude tvoriť podstatnú časť tejto činnosti.

    b) Kto skutočne rozhoduje o spôsobe odoslania alebo prepravy

    Je dôležité posúdiť, či rozhodnutie týkajúce sa spôsobu odoslania alebo prepravy tovaru možno pripísať dodávateľovi alebo odberateľovi a či odberateľ musí vykonať nejaké aktívne kroky k uzatvoreniu zmluvy s prepravcom alebo len formálne schvaľuje rozhodnutia, ktoré dodávateľ už uskutočnil. 

    c) Riziko spojené s odoslaním a dodaním tovaru

    Riziko spojené s prepravou znáša síce vo väčšine prípadov dohodnutá prepravná spoločnosť, no všetky prepravné náklady, ako aj náklady spojené s náhradou škody, ktoré vzniknú počas odoslania alebo prepravy, by mal znášať dodávateľ.

    d) Platobné podmienky

    V prípade, ak platbu za tovar a za prepravu možno považovať za jednu finančnú transakciu, podľa SD EÚ ide o nepriamy dôkaz o významnej účasti dodávateľa na preprave.

    Na základe vyššie stanovených kritérií je zrejmé, že doprava bola zabezpečená na účet poľského dodávateľa, t. j. spoločnosti KrakVet, a nie na účet maďarského zákazníka. Z tohto dôvodu mala byť uplatnená maďarská DPH.

    SD EÚ sa zaoberal aj otázkou zneužitia práva v súvislosti s obchodným nastavením tejto transakcie. Znaky zneužitia práva musia spĺňať dve podmienky, a to: i) výsledok transakcie povedie k získaniu daňového zvýhodnenia a ii) hlavným účelom predmetnej transakcie je získanie tohto zvýhodnenia. Použitá štruktúra bola síce motivovaná získaním výhody nižšej poľskej DPH, ale SD EÚ argumentoval, že uplatnenie rôznych daňových sadzieb v členských štátoch EÚ je len dôsledkom toho, že DPH nie je plne harmonizovaná. Daňový subjekt má právo dohodnúť si také obchodné nastavenie, ktoré povedie k nižšiemu daňovému zaťaženiu. O zneužitie práva by išlo len v takom prípade, ak by prepravca iba zastieral, že deklarované služby boli poskytnuté.

    Súd zároveň uviedol, že členské štáty majú síce k dispozícii prostriedky na spoluprácu a výmenu informácií, to však nebráni tomu, aby na určitú transakciu aplikovali svoje vlastné pravidlá zdanenia bez ohľadu na to, že iný členský štát túto transakciu zdanil. Ak národné súdy zistia, že to isté plnenie sa v inom členskom štáte zdaňuje inak, sú v tejto veci povinné obrátiť sa na SD EÚ s predbežnou otázkou.


    Praktické dôsledky

    Rozsudok SD EÚ vo veci KrakVet možno označiť za prelomový, keďže SD EÚ prvýkrát uviedol zoznam kritérií na určenie, na koho účet sa vykonáva preprava.

    Hoci finálne posúdenie prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu, dôsledky rozhodnutia SD EÚ na alokáciu prepravy odporúčame zvážiť v prípadoch, ak sa vaša spoločnosť zúčastňuje na cezhraničnom obchodovaní s tovarom, prípadne je súčasťou reťazca po sebe idúcich dodaní.

    Máte akékoľvek ďalšie otázky k tejto alebo inej téme? Pokiaľ áno, radi vám ich zodpovieme.

    Stanislava Kocková
    email
    +421 910 820 323

  • Sťažený prenos osobných údajov do USA

    Sťažený prenos osobných údajov do USA

    Sťažený prenos osobných údajov do USA

    Prenos osobných údajov do tretích krajín, vrátane USA, je regulovaný nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (GDPR) pomerne prísne. Prenos je v zásade možný len vtedy, ak Komisia prijme rozhodnutie o primeranej úrovni ochrany údajov v danej krajine alebo ak sa aplikujú nástroje poskytujúce primerané záruky ochrany údajov (napr. štandardné zmluvné doložky). V otázke prenosu osobných údajov do USA bolo nedávno prijaté prelomové rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ) vo veci Schrems II, C-311/18. Obsahu tohto rozhodnutia, ako aj jeho praktickému dosahu sa venujeme nižšie.

    Rozsudok SD EÚ vo veci Schrems II

    Konanie pred SD EÚ vo veci Schrems II inicioval írsky vnútroštátny súd návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Podaniu návrhu predchádzalo konanie pred írskym orgánom na ochranu osobných údajov na základe sťažnosti rakúskeho občana, pána Schremsa, ktorý namietal proti prenosu svojich osobných údajov spoločnosťou Facebook Ireland do USA. Rozsudkom zo dňa 16. júla 2020 vyhlásil SD EÚ tzv. štít na ochranu osobných údajov medzi EÚ a USA (Privacy Shield)3 za neplatný. V rozsudku SD EÚ rozhodol aj o štandardných zmluvných doložkách pre prenos osobných údajov spracovateľom usadeným v tretích krajinách4 , ktoré, naopak, uznal za platné.

    Ak ide o Privacy Shield, SD EÚ vo veci Schrems II preskúmal predmetné rozhodnutie Komisie, ktorým Komisia prijala Privacy Shield, s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z GDPR. SD EÚ uviedol, že Privacy Shield stanovuje prednosť požiadaviek týkajúcich sa národnej bezpečnosti, verejného záujmu a dodržiavania právnych predpisov USA, čím umožňuje zasahovať do základných práv osôb, ktorých údaje sa do tejto krajiny prenášajú. Podľa SD EÚ vnútroštátna právna úprava USA týkajúca sa prístupu a používania údajov prenášaných z EÚ do USA americkými orgánmi verejnej moci nezodpovedá požiadavkám, ktoré by mali byť rovnocenné požiadavkám vyžadovaným právom EÚ. Jedným z dôvodov je, že programy sledovania podľa právnej úpravy USA (surveillance law) sa neobmedzujú na to, čo je striktne nevyhnutné. SD EÚ v nadväznosti na vyššie uvedené vyhlásil Privacy Shield za neplatný.

    Pri prenose osobných údajov do tretích krajín na základe štandardných zmluvných doložiek musia byť podľa SD EÚ v rozhodnutí Schrems II prijaté také primerané záruky a účinné právne prostriedky, ktoré zabezpečia, aby práva osôb, ktorých osobné údaje sa prenášajú do tretej krajiny, požívali úroveň ochrany rovnocennú úrovni ochrany zaručenej v rámci EÚ. V tomto prípade SD EÚ dospel k záveru, že táto podmienka je v zásade splnená. Aj napriek tomu však použitie štandardných zmluvných doložiek na účely prenosu údajov do USA vo väčšine prípadov nebude bez ďalšieho možné.

    Dôvody sú rovnaké ako tie, pre ktoré SD EÚ určil neplatnosť Privacy Shield. Prevádzkovateľ je v každom prípade povinný posúdiť jednak to, či právne predpisy danej tretej krajiny zabezpečujú primeranú úroveň ochrany prenesených údajov vyžadovanej podľa práva EÚ, a jednak prípadný prístup orgánov verejnej moci tretej krajiny k týmto údajom.

    Aké sú dôsledky rozsudku SD EÚ pre prevádzkovateľov

    Podľa rozsudku SD EÚ vo veci Schrems II, ako aj podľa Európskeho výboru pre ochranu údajov (EDPB)6 už nie je možný prenos osobných údajov medzi EÚ a USA na základe Privacy Shield. Každé použitie štandardných zmluvných doložiek treba individuálne posúdiť a potom určiť, či v danom konkrétnom prípade zabezpečujú primeranú záruku ochrany údajov. V prípade potreby je prevádzkovateľ povinný prijať dodatočné opatrenia.

    Ak prenos osobných údajov konkrétnej osoby nebude spĺňať požiadavky stanovené v rozsudku Schrems II a ak dozorné orgány neprijmú potrebné opatrenia na ochranu práv tejto osoby a prenos nezakážu, takáto osoba sa môže obrátiť so žalobou na súd. Navyše, požiadavky, ktoré súd stanovil na prenos osobných údajov do USA, sa primerane uplatňujú na prenos údajov do ktorejkoľvek inej tretej krajiny.

    Rozsudok SD EÚ vo veci Schrems II vzbudil rad otázok, na ktoré zatiaľ neexistujú jednoznačné odpovede, preto situáciu priebežne monitorujeme a očakávame publikovanie usmernení zo strany kompetentných orgánov na ochranu osobných údajov, najmä EDPB a Úradu na ochranu osobných údajov SR. Zatiaľ vám odporúčame, aby ste vo vašej spoločnosti zistili všetky druhy prenosov osobných údajov do tretích krajín a preskúmali ich právny základ.

    V prípade, ak by ste mali záujem o konzultáciu jednotlivých povinností a nastavenie procesov v súlade s rozsudkom Schrems II, neváhajte nás kontaktovať.

    Katarína Cangárová
    email
    +421 910 820 203

    [3] Vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1250 z 12. 07. 2016 podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o primeranosti ochrany poskytovanej štítom na ochranu osobných údajov medzi EÚ a USA

    [4] Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2010/87 z 5. 02. 2010 o štandardných zmluvných doložkách pre prenos osobných údajov spracovateľom usadeným v tretích krajinách podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES, zmenené a doplnené vykonávacím rozhodnutím Komisie (EÚ) 2016/2297 zo 16. 12. 2016

    [5] V rámci určitých programov sledovania nie sú stanovené žiadne obmedzenia právomocí udelených americkým orgánom ani uvedené záruky pre dotknuté osoby, ktoré nie sú americkými občanmi (napr. zákon FISA)

    [6] https://edpb.europa.eu/sites/edpb/files/files/file1/edpb_faqs_schrems_ii_202007_adopted_sk.pdf

  • Správy – v skratke

    Zmeny obchodného práva

    Po takmer roku od schválenia parlamentom nadobudne dňa 1. októbra účinnosť veľká novela Obchodného zákonníka a zákona o obchodnom registri, ktorá bude mať priamy dosah na pôsobenie podnikateľov, najmä obchodných spoločností. Z najdôležitejších zmien vyberáme:

    • Sprísnenie sankcie za porušenie povinnosti uložiť účtovnú závierku do zbierky listín. Pri 6-mesačnom omeškaní novela umožňuje zrušenie spoločnosti súdom.
    • Rozšírenie informácií o spoločníkoch zapisovaných do obchodného registra, pričom existujúce spoločnosti budú povinné doplniť informáciu do 30. septembra 2021.
    • Elektronizácia obchodného registra. Podania na obchodný register bude možné vykonať v papierovej forme, len ak ich elektronizácia nie je možná z objektívnych príčin. 
    • Osoba, proti ktorej je vedené exekučné konanie, sa nemôže stať štatutárnym orgánom, zakladateľom novej spoločnosti, spoločníkom existujúcej spoločnosti, ani previesť svoj obchodný podiel.
    • Organizačné zložky zapísané v obchodnom registri musia do 30. septembra 2021 potvrdiť údaje, ktoré sú o nich v obchodnom registri zapísané. Inak budú vymazané, čo bude mať v prípade organizačných zložiek zahraničných osôb za následok zánik oprávnenia podnikať na Slovensku.

    Ďalšie informácie sú k dispozícii v jesennom vydaní našich Tax&Legal News, dostupných na linku.

Zhrnutie

Daňové a právne novinky - 7/9 2020.

Prihláste sa na odber EY Daňových a právnych noviniek prostredníctvom formulára tu.

O tomto článku

Autor: Richard Panek

partner oddelenia daňového poradenstva EY na Slovensku

Absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave, certifikovaný slovenský daňový poradca, podpredseda Daňovej komisie Americkej obchodnej komory v SR a člen metodickej komisie SKDP